Úvod

V našej dedine je veľa starých materí, ale iba jedna z nich je naša stará mať.
A iba naša stará mať vie rozprávať všakovaké pekné rozprávky. Preto ju majú vnúčatá nesmierne rady — ba nielen vnúčatá, ale aj ostatné
deti.Aj ony síce majú svoju starú mamu, ktorá je dobrá a štedrá, keď poslúchajú a prísna a trestajúca, keď sú zlé.

Ale k našej chodia najradšej, lebo naša stará mať vie veľmi veľa rozprávok. Vysedávali by pri nej od rána do obeda, od obeda do večera, ba aj večer by počúvali dlho do noci, keby po ne mamičky neprišli.
A ktože by pekné rozprávky nemal rád? Každý človek ich počúva rád a každý je smutný, keď na konci zazvoní zvonec, že je rozprávke už koniec.
A naša stará mať vie veľmi veľa rozprávok. Rozpráva deťom, o čom len chcete. O princeznách a princoch, o hrozných šarkanoch a smelých junákoch, o železných horách aj o sklených vrchoch, o mori ako atrament, o nebi ako srieň, aj o všeličom inom.
To všetko sú však len svetské rozprávky, a naša stará mať vie aj veľa nábožných!
A keď ju už zavše aj omrzí toľko rozprávať, a deti ju ešte stále unúvajú, začne im rozprávať rozprávku dlhú ako júnový deň alebo decembrová noc. Usmeje sa a začne žartovne:
— Bola raz smädná hus a šla sa napiť vody k potoku. Ako pije, tak pije, zrazu jej do vody spadne zobák. Abyže ťa aj so zobákom! Chytro ho zdvihne a ako pije, tak pije, zrazu jej spadne do vody chvost. Abyže ťa aj s chvostom! Zodvihne chvost, a zrazu čľup! Spadne jej zobák. Zohne sa po zobák a zrazu čľap! spadne jej chvost. Dvíha chvost, padá jej zobák, dvíha zobák, padá jej chvost. Berie chvost, letí jej zobák, berie zobák,  letí jej…
— Jojojój, kedy sa už skončí táto rozprávka? – vrtia sa nespokojné deti.
— Nuž, deti moje, ja vám to veru neviem povedať, — usmeje sa spoza okuliarov stará mať.
— Ale my nechceme takú rozprávku…
— Nuž keď nechcete, nadnes už stačilo!
A deti sa poberú domov, smejú sa, ale aj trošku hnevajú, že ich naša stará mať takto prekabá
tila.
Inokedy ich odbaví rozprávkou o tom, že raz bola čiapka, v tej čiapke čiapočky, v tých čiapoč kách zase čiapočky, v tých čiapočkách zase čiapočky a v tých — ale deti sa nikdy nedočkajú konca tejto rozprávky a radšej sa poberú spať…

Ale dnes nie, hoci teraz je ešte viac detí pri starej materi, ba nielen detí, aj veľkých.
Veď dnes je taký mimoriadny, sviatočný deň!
Je  Štedrý večer.
Sviatočnú večeru už dávno dojedli a teraz čakajú na polnočnú. Zišla sa u nás celá rodina, susedia, priatelia, známi, veľkí, malí. Je ich plná izba — kiež by sa dala roztisnúť a drevené lavice natiahnuť.
Naša stará mať sedí za stolom.
Na stole sa belie obrus, na ňom ešte stojí krížik a sviečky od sviatočnej večere, v kúte za stolom čnie vianočný stromček až k povale a pod ním svieti malý betlehem.
Všetci sa navzájom zvítali, posadali si, no o chvíľočku hovor utíchol. Istotne preto, lebo dnes je taký svätý deň a taký svätý večer.
A do toho ticha sa ozve detský hlások:
— Stará mať, nože nám porozprávajte nejakú rozprávku!
— Porozprávajte, porozprávajte! — volajú ostatné deti.
— A ktorú vám mám porozprávať, keď sú tu aj veľkí? — bráni sa stará mať a usmeje sa.
— Takú nám porozprávajte, ktorá sa bude aj im páčiť, nejakú peknú vianočnú…
— Len rozprávajte!   — prosia ju všetci.
Veď všetci, kým boli deťmi, radi počúvali rozprávky. A na Štedrý večer sa aj veľkým rozprávky dobre počúvajú, lebo počas sviatkov Ježišovho narodenia sa všetci dobrí ľudia cítia radostne ako malé, nevinné deti.
— Nuž dobre, porozprávam vám, — privolila stará mať, napravila si čiernu šatku, založila si okuliare, aby na všetkých videla, dala si ruky na kolená a trochu prižmúrila oči, akoby všetky rozprávky čítala z veľkej,  neviditeľnej knihy.
Stará mať začala rozprávať a všetci, malí i veľkí, ju pozorne počúvali.
Neboli to  svetské  rozprávky.   Boli to sväté, nábožné rozprávky, ba nielen rozprávky. Bolo v nich aj veľa naozajstných vecí. Veď malý Ježiško sa naozaj narodil v Betleheme, naozaj žil, naozaj umrel, naozaj vstal z mŕtvych, naozaj odišiel do neba…
Ale stará mať rozprávala viac, oveľa viac, ako sa deti učili na náboženstve alebo počuli doma a v kostole.
— Stará mať, a odkiaľ vy viete takéto rozprávky?
— Deti moje, v Písme svätom nie je napísané všetko, tam sú len tie najdôležitejšie veci. A dobrí ľudia majú tak radi Pána Boha, Pána Ježiša, Pannu Máriu i svätého Jozefa, že sa im to málilo. Vypytovali sa preto starých, múdrych a pobožných ľudí, dopodrobna sa vypytovali, ako to asi bolo, keď Pán Boh stvoril svet, keď sa Pán Ježiš narodil, keď za nás umieral a keď po svojom vzkriesení ešte štyridsať dní chodil s učeníkmi po zemi. A čo počuli od starších, múdrejších a pobožnejších ľudí, to rozprávali iným — niečo zmenili, niečo doložili, niečo odobrali, niečo sami vymysleli a tak sa nám až dodnes zachovali naše legendy, naše náboženské rozprávky. Mne ich rozprávala moja stará mať, jej ich rozprávala zasa jej stará mať, tamtej takisto stará mať a tamtej zasa stará mať — vždy sa našla dobrá a múdra stará mať, čo vnúčatám rozprávala nábožné rozprávky.
— A zakaždým vám vaša stará mať rozprávala nábožné   rozprávky?
— Oj, nie, nie. Tak ako sviatočné šaty nosíme len v nedeľu a vo sviatok do kostola, ani nábožné rozprávky sa nerozprávajú každý deň. Moja stará mať mi ich rozprávala len na veľké sviatky. A vy viete,  kedy sú veľké sviatky?
— Vieme, vieme… Aj teraz sú veľké sviatky, Vianoce. Potom príde Veľká noc a Turice!
— Nuž vidíte, preto vám i ja dnes porozprávam nábožné  rozprávky.

— A ešte nám budete?
— Budem, ale zase až na Veľkú noc.
— A na Turice?
— Aj, ale iba raz, každému len raz. O rok už budem rozprávať iným deťom.
— A prečo, stará mať? Veď my tak rady počúvame jednu rozprávku aj sto ráz!
— Preto, lebo nábožná rozprávka je o Pánu Bohu, o Pánu Ježišovi, o Panne Márii, o svätých. Takéto rozprávky nás milo pobavia, ale aj poučia, akí máme byť dobrí, poslušní, pobožní, pracovití. A keby som vám ich rozprávala často, nábožné rozprávky by vám zovšedneli a vy by ste si mysleli, že dobrí máme byť len v rozprávke. Preto najradšej rozprávam nábožné rozprávky len raz.
— A to aj vám stará mať rozprávala nábožné rozprávky iba raz?
— Nie, mne ich rozprávala častejšie, lebo som jej sľúbila, že budem vždy dobrá, aby som sa Pánu Bohu stále páčila. Preto mi stará mať rozprávala tieto rozprávky každý rok.
— Stará mať, aj my chceme byť dobré, aby nás mal Pán Boh stále rád. Budeme sa usilovne učiť, vrúcne modlievať, budeme vždy poslúchať. Potom aj nám budete tieto rozprávky rozprávať častejšie?
— No dobre, deti moje, keď tak vravíte, nuž vám ich porozprávam aj o rok, ba aj každý rok. Ale keď dorastiete a mňa tu už nebude, každý deň sa za mňa pomodlite a na všetky veľké sviatky aj vy tieto rozprávky porozprávajte malým deťom!
— Stará mať, stará mať, my vám to vďačne sľubujeme a čo sľubujeme, to aj splníme. Len nám rozprávajte ďalej, pekne prosíme…
A naša dobrá, múdra a pobožná stará mať sa zase len usmiala, napravila si čiernu šatku a začala rozprávať tieto rozprávky, akoby ich čítala z veľkej,  neviditeľnej  knihy…

Ďalšie príbehy...